Burnout, syndróm vyhorenia a jeho fázy

Burnout je fenomén, ktorý tu už existuje stáročia, len sme ho počuli pod iným názvom.

Viedeň, E. Ponocny-Seliger, R. Winker: ,,Profesionálne „vyhorenie“ (burnout) v posledných rokoch čoraz viac dostáva do záujmu verejnosti, médií a firiem. Weimer a Pöll popisujú syndróm vyhorenia ako spoločenský fenomén modernej doby výkonu (Weimer a Pöll 2012), ktorý vytvára obrovské ekonomické náklady. Nedá sa nájsť jednotná diagnóza, ale dá sa nájsť množstvo spoločných príznakov. Vo všeobecnosti ide o stav vyčerpania na fyzickej, psychickej, psychickej a sociálnej úrovni (Gabriel 2008). Takmer inflačné rozšírenie tohto pojmu, ktoré niektorých autorov viedlo k tomu, že hovorili o „epémii vyhorenia“ (Hillert a Marwitz 2006), môže mať niečo spoločné aj s nižšou mierou stigmatizácie – na rozdiel od depresie a/alebo úzkostných porúch. (Litzcke et al. 2013)." -  originál (2014, ASU Arbeitsmed Sozialmed Umweltmed 2014; 49: 927–935)

Napríklad aj ako neurasthenie, ktorá bola typickou chorobou učiteľov.  Nemala obzvlášť dobrú povesť, a preto patrila skôr medzi tabuizovanú tému. Ďalším príkladom existencie syndrómu vyhorenia v 17. storočí, najmä v Anglicku a Francúzsku, kde sa nazýval hypochondria a melanchólia.

V roku 1673 Molière vo svojom diele „Imaginárne chorý“ opísal niekoho, kto sa cíti chorý v stave vyčerpania bez toho, aby bolo možné rozpoznať akúkoľvek fyzickú chorobu. V 17. a 18. storočí sa v Anglicku objavila takzvaná neuróza s nešpecifickými príznakmi, ako sú poruchy spánku, pokles výkonnosti, nespokojnosť, poruchy trávenia a drobné tiky, stavy vzrušenia a podráždenosti.“ (Prof. Heinz-Peter Schmiedebach,2012)

Prvýkrát sa výraz vyhorenie objavil v roku 1960 v románe ,,vyhorený prípad“ -„A Burnt-Out Case“ od britského spisovateľa Grahama Greena. Išlo o architekta, ktorý pocítil istú stratu zmyslu v zamestnaní, a následne sa ako vyčerpaný vzdal svojho zamestnania a emigroval. V roku 1974 americký psychológ Herbert Freudenberger zistil, že aj on trpí syndrómom „vyhorenia“. " a toto bol začiatok samotného vedeckého skúmania tohto javu. Sociálni psychológovia sa snažili tento pojem uchopiť pomocou rôznych dotazníkov a v 80. rokoch 20. storočia sa stále viac a viac skúmal syndróm vyhorenia," hovorí profesor Heinz-Peter Schmiedebach, riaditeľ Inštitútu histórie. a etika medicíny v Univerzitnej nemocnici Eppendorf. (Hamburger Abendblatt, 2012)

Vyhorenie opisuje stav hlbokého emocionálneho, fyzického a duševného vyčerpania. Postihnutí majú problémy so sústredením a robia oveľa viac chýb.

Niektorí strácajú energiu aj pre svoj súkromný život.

 

V dnešnej dobe sa syndróm vyhorenia zvyčajne pripisuje nadmerným nárokom a stresu v práci, ale treba k tomu dodať, že sa objavujú v každej časti a v oblasti života.

Postihnuté sú aj deti a príčiny sú rôzne.

Vyhorenie nazývané aj ako „problémy súvisiace s ťažkosťami pri vyrovnávaní sa so životom“ alebo aj ako "depresia z vyčerpania".

Vyhorenie netreba chápať ako diagnózu ,, ale ako súhrnný termín pre malátnosť, nespokojnosť, nedostatok vyhliadok a krízy zmyslu, ktoré následne zvyšujú náchylnosť k stresu.“ Vyhorenie nie je samo o sebe duševná choroba. Zvyčajne sú to požiadavky súvisiace s prácou, s rodinou, s školou, ktoré vedú k symptómom stresu a pocitu preťaženia. Tie pretrvávajú týždne a mesiace a nezlepšia sa ani po určitom období rekonvalescencie (napr. po dovolenke). (Heinz-Peter Schmiedebach, 2013)

Syndróm vyhorenia je rizikovým faktorom rôznych duševných a fyzických ochorení. Porucha je často sprevádzaná depresiou, no nemusí to tak byť nevyhnutne.

Najčastejšie syndróm vyhorenia evidujeme u ľudí v sociálnej sfére a v pomáhajúcich profesiách.. Vyskytuje sa však aj u mnohých ľudí, v každej vekovej kategórii aj v iných profesijných skupinách. Patria sem napríklad nielen ľudia, ktorí pracujú v sociálnych a výchovných profesiách, ale sú to aj lekári, geriatrické sestry, učitelia, sekretárky, ale aj študenti. Odborníci dospeli k záveru, že syndróm vyhorenia je možný vo všetkých profesiách. A tento fenomén za posledných desať rokov získal na význame aj v športe. Citlivosť k danej téme narastá, vždy viacej a viacej ľudí začína na verejnosti otvorene hovoriť o svojich zážitkoch a skúsenostiach, ktoré prežívajú a majú v jednotlivých štádiách vyhorenia.

Ako rozpoznať syndróm vyhorenia, ako sa chrániť, prekonať a ako syndrómu vyhorenia predísť.

Symptómy: Hlboké vyčerpanie, nemožno „vypnúť“, psychosomatické ťažkosti, pocit menej uznania, ,,služba na základe pravidiel“, dištancia, cynizmus, strata výkonnosti, prípadne depresia

Terapia: Využitie rôznych terapeutických sedení, psychoterapia, behaviorálna terapia, body terapia, učenie a tréning relaxačných techník, v prípade potreby liek na depresiu

Prevencia: Poznanie a pozorovanie vlastných potrieb, zvládanie stresu, uvádzanie očakávaní do perspektívy, všímavosť, seba prijatie, zdravý životný štýl Priebeh ochorenia a prognóza: Dobré šance na uzdravenie pri včasnej liečbe, ak sa nelieči, hrozí trvalá práceneschopnosť.

Príčiny: Nadmerné nároky na seba samého, alebo stres spôsobený vonkajšími okolnosťami, perfekcionizmus na seba a svoj výkon, sebavedomie živené výkonom a uznaním, problém povedať „nie“ alebo nastaviť si svoje hranice, limity

Vyšetrenia a diagnostika.: Pomocou špeciálnych testov napríklad Tedium Measure (Burnout Measure) skladajúci sa z 21 otázok, alebo ďalším je Maslach Burnout Inventory (MBI) test s 22 otázkami, vyvinutý Christinou Maslach (Professor of Psychology at the University of California at Berkeley.) a Ayala Malach Pines (Professor of Psychology at the d'université israélienne.), dotazníky na zistenie a odlíšenie od  únavy a depresie, v prípade potreby zber stresovo - medicínskych parametrov, vylúčenie iných ochorení.

Aké sú symptómy psychického vyťaženia?

Príznaky vyhorenia sú veľmi rôznorodé. Prejavujú sa emocionálne, psychologicky a duševne, ale vyskytujú sa aj vo forme psychosomatických ťažkostí.Každý postihnutý vykazuje individuálny vzor sypmtómov a sťažností. Tie sa menia v závislosti od fázy ochorenia.

Hlavným príznakom vyhorenia je však pocit hlbokého vyčerpania.

Psycholog a psychoanalytik, všeobecne považovaný pôvodca pojmu ,,vyhorenie, Herbert Freudenberger (1927 – 1999) so svojou kolegyňou Gail North vyvinuli 12 fázový model priebehu syndrómu vyhorenia.

V roku 1974 Freidenberg vydal brožúru s názvom Stuff Burn Out, ktorá popisuje mnohé symptómy syndrómu vyhorenia. Medzi syptómy zaradil opísaný pocit vyčerpania, únavu, bolesti hlavy, gastrointestinálne ťažkosti, náchylnosť k infekciám, poruchy spánku, emocionálna slabosť, sociálne stiahnutie a nepružné myslenie.

Dvanásť fázový model vyvinutý Freudenberger a North - onovou, načrtáva možný priebeh syndrómu vyhorenia s charakteristickými symptómami, popritom príznaky vyhorenia sa u každého môžu prejavovať aj inak.

Jednotlivé fázy dvanásťfázového modelu:

Fáza 1: Nutkanie dokazovať sa (zdravé nasadenie sa môže zmeniť na nadpriemerné ambície) alebo demotivácia (žiadne ocenenie vykonanej práce atď.). Je to obava a strach, že osoba nedokáže poskytnúť 100% výkon.

Fáza 2: Zvýšené odhodlanie (Snažíte sa to robiť stále lepšie – bez ohľadu na vaše fyzické/mentálne schopnosti a prevádzkové podmienky.

.Fáza 3: Zanedbávanie vlastných potrieb (sociálne kontakty, oddych a relax už nie sú také dôležité ako predtým. Človek má pocit, že si na ne nevie nájsť čas).

Fáza 4: Potláčanie konfliktov a potrieb (chyby ako meškanie, zámena atď. a tiež konflikty v partnerstve a/alebo rodine sú čoraz častejšie).

Fáza 5: Reinterpretácia hodnôt (človek sa „otupuje“: vzťahy sa napríklad odsunú do úzadia; to, čo bolo človeku drahé, sa už v živote takmer nikdy nevyskytuje).

Fáza 6: Zvýšené popieranie vzniknutých problémov (izolácia od okolia, cynizmus, agresivita, netrpezlivosť, výrazné fyzické ťažkosti atď.).

Fáza 7: Sociálne stiahnutie (dezorientácia a beznádej, „práca na vládnutí“, do popredia sa dostávajú náhradné uspokojenia).

Fáza 8: Zmeny v správaní (často evidentné v sociálnej izolovanosti, náhradnom uspokojení – ako konzumácia alkoholu, nakupovanie, jedenie).

Fáza 9: Strata zmyslu pre svoju osobnosť (človek už nemá pocit, že aktívne kontroluje svoj život, „to“ ho ovláda).

Fáza 10: Vnútorná prázdnota (skľúčenosť, strach, panika, náhradné uspokojenie sa stáva nadmerným).

Štádium 11: Depresia (vyčerpanie, zúfalstvo, samovražedné myšlienky).

Fáza 12: Úplné vyčerpanie z vyhorenia (emocionálne, fyzické a duševné zrútenie.

Prvými varovnými príznakmi syndrómu vyhorenia môže byť nárast nadčasov, chyby vo výkone a následne častejšia práceneschopnosť či vyčerpanie. Možné je aj emocionálne odlišné správanie alebo fyzické príznaky (ako sú bolesti hlavy, závraty alebo zvýšené potenie). Je dôležité starať sa o seba a svoje potreby, aby ste sa ne- vystavili riziku vyhorenia. Psychické a fyzické ťažkosti by sa mali vždy brať vážne a objasniť ich. (Ministerstvo sociálnych vecí, zdravotníctva, starostlivosti a ochrany spotrebiteľa, Rakúsko, 2022, Bundesministerium für Soziales, Gesundheit, Pflege und Konsumentenschutz).

Okrem dvanásťfázového modelu od Freudenberga a Northonovej exitujú aj iné fázové modely.

Napríklad od nemeckého psychológa a zakladateľa Burnout Institute North Germany (BIND) od Profesora Dr. Matthias Burisch-a.

Burischov sedemfázový model:

Fáza 1: V počiatočnej a prvej fáze sa objavujú známky vyčerpania. Cítia sa byť pod neustálym časovým tlakom a potláčajú svoje vlastné potreby. Potom nasledujú príznaky ako nepokoj, nedostatok spánku,     zvýšené riziko úrazovosti a zvýšená náchylnosť na infekcie a psychosomatické ochorenia.

Fáza 2: V druhej fáze dotknuté osoby znižujú svoje pracovné nasadenie a nasadenie v každodennom živote. V sebe vnútorne dali rozhodnutie, že svoje zamestnanie vypovedali, do práce chodia neskoro t.j. častejšie meškajú, robia si veľa prestávok a na konci dňa patria medzi prvých, ktorý odchádzajú zo zamestnania. Ovplyvňuje to aj ich rodinný život. Zrazu majú väčšie očakávania od partnera, kladú vysoké nároky a voči deťom majú málo trpezlivosti.

Fáza 3: Tretia fáza vyhorenia je charakteristická emocionálnymi reakciami. Môžu to byť depresívne príznaky, agresívne reakcie alebo obviňovanie. Frustrácia vzniká, keď si postihnutí v istom momente uvedomia, že ich priania nezodpovedajú realite a ich prílišné nasadenie bolo „márne“. Frustrácia je buď namierená proti nim samým, potom postihnutí pociťujú zlyhanie a reagujú viac depresivnymi príznakmi, ako sú depresia, beznádej, ľahostajnosť a znížená výkonnosť. Ak je však frustrácia zameraná na iných ľudí alebo okolnosti, je pravdepodobnejšie, že sa objaví agresívne správanie, ako je zlá nálada, hnev a podráždenosť. 

       
Fáza 4: Vo štvrtej fáze dochádza k výraznému poklesu výkonnosti z dôsledku nedostatku motivácie a narastajúceho emočnej vyčerpanosti. Postihnutí už nie sú schopní dokončiť zložité úlohy a rozhodovať sa, zabúdajú na schôdzky a robia chyby z nepozornosti. Plnia len úlohy podľa pravidiel a čoraz viac sa stráca ich kreativita.

Fáza 5: Piata fáza je charakterizovana zvýšenou ignoranciou, úpadkom záujmom, emocionálnym stiahnutím sa a nudou. Nedostatok energie je čoraz zreteľnejší. Postihnutí sa čoraz viac sťahujú zo svojho sociálneho prostredia, zanedbávajú  svoje záľuby a stávajú sa ľahostajnejšími. Ako čas plynie, stávajú sa čoraz viac osamelý. 

   
Fáza 6: V šiestej fáze sa objavujú prvé psychosomatické ťažkosti. Vplyvom psychického stresu môžu vzniknúť fyzické choroby a problémy, ktoré sa niekedy môžu prejaviť už na začiatku postupného procesu vyhorenia. Fyzické príznaky zahŕňajú napríklad svalové napätie, bolesti chrbta, bolesti hlavy, nespavosť, nočné mory, vysoký krvný tlak, kardiovaskulárne problémy (búšenie srdca, tlak na hrudníku), funkčné a     organické poruchy gastrointestinálneho traktu (nevoľnosť, vracanie, hnačka), sexuálne problémy, priberanie alebo chudnutie, zvýšená náchylnosť na infekcie a zvýšená konzumácia stimulátorov, ako je alkohol a nikotín. 

   
Fáza 7: V poslednej (siedmej) fáze syndrómu vyhorenia je stredobodom pozornosti bezmocnosť, beznádej a zúfalstvo zo strany     postihnutých. Sú v ťažkej depresii z vyhorenia a už nevidia zmysel svojho života. Nič už nerobí radosť, je tu totálna vnútorná prázdnota a ľahostajnosť až po kolaps.

Niektorí odborníci považujú syndróm vyhorenia za rizikový faktor duševného ochorenia, a nie za chorobu ako takú. Iní opisujú ochorenie ako proces, ktorý, ak nie je kontrolovaný a pozastavený, povedie k depresii z vyčerpania. Takže hranica medzi depresiou a syndrómom vyhorenia ostáva tak dosť nejasná.