Násilie hrozí všade.

Domáce prostredie je miestom, kde by sa dieťa malo cítiť najviac v bezpečí. Štatistické prehľady však ukazujú, že domáce prostredie je prostredím, v ktorom násilie reálne hrozí.

Problematika násilia páchaného na deťoch sa v odbornej literatúre označuje ako syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa v angl. CAN (ChildAbuse and Neglect).

Syndróm zahrňujúc v sebe akékoľvek vedomé či nevedomé aktivity, ktorých sa dopúšťa dospelý človek (rodič, vychovávateľ alebo iná osoba) na dieťati a následkom ktorého dochádza k poškodeniu zdravia a zdravého vývoja dieťaťa.(1995, Vaníčková, a kol.)

Telesné násilie je z hľadiska prejavov najbadateľnejšou formou domáceho násilia páchaného na deťoch. Napriek tejto skutočnosti je odhalenie domáceho násilia páchaného na deťoch problematické, keďže v mnohých prípadoch je ťažké rozhodnúť, či poranenie vzniklo nešťastnou náhodou, alebo bolo spôsobené ako dôsledok fyzického týrania.

V prípade úrazu dieťaťa sa doposiaľ dostatočne nemyslí na takýto pôvod násilia, hoci v mnohých prípadoch práve telesné týranie je príčinou zlomenín, popálenín a iných zranení dieťaťa. Mnohopočetné zranenia sa v rámci syndrómu CAN objavujú v prípadoch, keď sa situácia dieťaťa postupne stáva krajne nepriaznivou a dieťa je po dlhší čas tyranizované opakovanými útokmi agresora. Popri zraneniach sa u jedinca vyskytujú početné pohmoždeniny, najrôznejšie typy rán, zlomeniny a vnútorné zranenia rôzneho dátumu a pôvodu, spoločne s ťažkým psychickým a emocionálnym postihnutím dieťaťa.

Pre psychické týranie je charakteristické, že nezanecháva telesné poranenia. Vyskytuje sa samostatne, alebo spoločne s ostatnými formami týrania a môže vznikať úmyselne alebo z nedbanlivosti. Psychické týranie môže vystupovať v šiestich základných formách, ktoré konkrétne odhaľujú jeho charakter.

Osobitnou formou psychického týrania je verbálna agresia, ktorá predstavuje spôsob komunikácie medzi rodičom a dieťaťom, ktorá je zameraná na spôsobenie bolesti, resp. ako spôsob komunikácie, ktorý je dieťaťom takto vnímaný. Prejavy psychicky týraných detí sú rozličné, môžeme ich rozdeliť do dvoch kategórií. Do prvej kategórie zaraďujeme deti, ktoré reagujú na psychické týranie utiahnutím sa. Tieto deti sú úzkostlivé, ustrašené, nedokážu sa presadiť, vyjadriť svoje potreby a požiadavky v rodine, v škole a medzi vrstovníkmi. Ich sebavedomie je veľmi nízke a v mnohých prípadoch sa vopred ľahko vzdávajú.

Do druhej kategórie zaraďujeme deti, ktoré sa prejavujú zvýšenou agresivitou a výraznými poruchami správania, ktorými vyvolávajú konflikty u priateľov a učiteľov. Ich správanie je napodobňovaním správania dospelých v ich blízkom okolí.

Ďalšou obzvlášť závažnou formou domáceho násilia, ktorého sa dopúšťajú rodičia na deťoch je sexuálne zneužívanie. Je potrebné uviesť, že v celistvosti možných foriem domáceho násilia má sexuálne zneužívanie osobitné postavenie, ktoré je dané predovšetkým tým, že sexuálne zneužívanie spravidla kombinuje telesné násilie spoločne s násilím psychickým. Je to akékoľvek pohlavné dotýkanie, styk či vykorisťovanie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti alebo kýmkoľvek, kto dieťa zneužíva. Takou osobou môže byť rodič, príbuzný, priateľ, odborný alebo dobrovoľný pracovník alebo aj cudzia osoba. (Vlčková, 2001)

Bezmocnosť je daná blízkym vzťahom dieťaťa k sexuálnemu agresorovi.

Dieťa sa voči sexuálnemu zneužívaniu nedokáže brániť, pretože je zmätené a nedokáže si predstaviť prečo im ubližuje osoba, ktorá ich má mať rada. Dieťa namiesto označenia sexuálneho agresora hľadá vinu v sebe, je si vedomé svojho zlyhania, čo ešte viacej prehlbuje jeho bezmocnosť a bezradnosť. Oneskorené odhalenie je typické pre sexuálne zneužívanie v rámci rodinného kruhu. Dôvodom pre odhalenie sexuálneho zneužívania nie je samotný akt sexuálneho násilia, ale rodinný konflikt napríklad rozvod, alebo obdobie dospievania.

Základnou formou rodičovského násilia páchaného na deťoch je zanedbávanie. Zanedbávaním sa rozumie nedostatočné uspokojovanie vývojových potrieb dieťaťa spôsobujúce zaostávanie v telesnom, psychickom a emocionálnom vývoji.

Zanedbávanie predstavuje najčastejšiu formu násilia, ktorého sa dopúšťajú rodičia na dieťati. Na rozdiel od iných foriem domáceho násilia, dieťa nie je obeťou aktívneho týrania dospelou osobou, ale skôr obeťou jeho nedostatočnej aktivity pri zabezpečovaní prirodzených potrieb dieťaťa a poskytovaní nevyhnutnej starostlivosti. Osobitosťou zanedbávania je skutočnosť, že dieťa môže byť zanedbávané v jednej oblasti života, zatiaľ čo v ostatných oblastiach sú jeho potreby napĺňané dostatočne. Miera uspokojovania potrieb dieťaťa, alebo nedostatok starostlivosti môže vykazovať rôznu úroveň. Na určenie úrovne starostlivosti je potrebné vychádzať z určitého štandardu starostlivosti o dieťa v rodine platného v konkrétnej spoločnosti ako celku. (Vlčková, 2001)

Emocionálne zanedbávanie je v súčasnosti veľmi časté. Vyskytuje sa v prostredí nižších sociálnych vrstiev, skupín s patologickým správaním, ale aj v rodinách s najvyššími príjmami zameraných na kariéru obidvoch rodičov. Predstavuje neuspokojovanie emocionálnych potrieb dieťaťa, najmä potreby lásky, prejavov rodičovskej náklonnosti, prejavov záujmu o jeho život, o jeho starosti a problémy, ktoré intenzívne prežíva.

U emocionálne zanedbávaných detí sa prejavujú poruchy správania sa, narušené vzťahy k vrstovníkom, nedostatočná sebakontrola, pocit menejcennosti, chýbajú prejavy úcty, súcitu a empatie, schopnosť nadviazať pozitívne medziľudské vzťahy a ťažkosti v sociálnej integrácii.

Bc. Timea Barosoová