Marošov Trifecta Weekend

Som nesmrteľný!

Pred pretekmi som si totiž vravel, že ak dokážem spraviť Trifecta Weekend vo Valči a neumriem, tak som nesmrteľný. Zdá sa, že sa mi to podarilo. Pre menej znalých: Trifecta Weekend je zdolanie troch základných obtiažností Spartan Race: Sprint (5+km, 20 prekážok), Super (13+km, 25+ prekážok) a Beast (20+km, 30+ prekážok) v priebehu jedného víkendu. V sobotu som bežal Beast, v nedeľu ráno Super a poobede Sprint.

Ide teda o veľmi náročné preteky, keďže niet času na poriadny oddych, navyše kopce vo Valčianskej doline majú prívlastok legendárne. Ja som vo Valči absolvoval svoj prvý Super v roku 2017 a odvtedy som sa tu neukázal, no spomínam na tie preteky s radosťou a pamätal som si, že sa mi tam bežalo dobre, vtedajší čas som mal 6:26:58. Tentokrát som sa musel pripraviť lepšie a celé leto som poctivo trénoval, zintenzívnil som tréningy, aby som vydržal väčšiu záťaž. Cítil som na sebe, že som v životnej forme a aj na tréningoch sa mi to odrážalo v číslach. Bol som pripravený čeliť svojej doterajšej najväčšej výzve, tešil som sa do Valče, no mal som aj patričný rešpekt, vedel som, že budem musieť byť sústredený po celý čas, lebo každá chyba, nepozornosť by sa mi mohla škaredo vypomstiť.

Sobota:

Počasie nám vyšlo, nebola zima, no čo bolo dôležitejšie pre mňa, nepršalo, ale vedel som, že v tej oblasti sa to môže každú minútu meniť, resp. keď je vo festival aréne pekne, na kopcoch môže pršať alebo opačne. V sobotu bolo počasie našťastie celý deň (až na jedno naozaj slabé mrholenie) bezproblémové. Štartoval som o 8:30, čo je pre mňa veľmi skorá hodina, no cítil som sa celkom oddýchnutý a pripravený vyraziť. Necelú pol hodinku pred štartom som sa ešte zastavil na drink od Edgara, na ktorý som sa celkom spoliehal, že ma prebudí a tu si spravíme malý reklamný brejk.

Edgar power drink by som odporučil každému, kto ho ešte nevyskúšal. Ja osobne ho mám rád preto, lebo mi nezaťažuje žalúdok a ja ho mám teda naozaj citlivý, nemôžem konzumovať napr. gélové energetické prípravky, nesedia mi, s Edgarom som zatiaľ žiadne problémy nemal a vždy som z neho cítil príval energie.

Masáž ramien a rúk mi rozprúdila krv v cievach, čo mi veľmi pomohlo v úvodných metroch/kilometroch. Na tieto preteky som si stanovil limit 9 hodín, no dúfal som, že by to mohlo byť aj výrazne menej. Sám som nevedel akú taktiku mám zvoliť, či mám ísť hneď prvý deň naplno a usilovať sa skončiť, čo najskôr, aby som mal potom viac času na oddych na nasledujúci deň, alebo trošku natiahnuť čas s predpokladom že budem menej unavený no budem mať aj menej času na oddych. Zvolil som si niečo medzi tým. Snažil som sa neprepáliť úvod a zároveň ísť najplynulejšie, ako sa len dalo, aby som stačil s dychom. Všetko išlo hladko, od začiatku sa mi vybavovali spomienky na trať spred dvoch rokov a dokonca som si stíhal aj vychutnávať výhľady na okolie, kopce, dolinu, krásnu prírodu. Pretekári ma opäť povzbudzovali, vyjadrovali slová rešpektu, za čo som im nesmierne vďačný a jeden sa ma dokonca spýtal, že či robím aj nejaké motivačné prednášky. Tu využijem priestor na druhý reklamný brejk.

Áno, robíme motivačné prednášky, takže keby niekto mal záujem, pokojne sa mi môže ozvať cez messenger, alebo objednať si ma cez hhi@hhi.institute mailovú adresu. Prednášky sú vhodné pre školy, firmy, organizácie atď. Rád prídem motivovať kohokoľvek, kdekoľvek.

Kdesi uprostred lesa zbrzdil všetkých pretekárov jeden strmý kopec, na ktorého vrchol sa nedalo dovidieť. Všetci liezli štvornožky a bolo počuť nadávky. Tu som mal našťastie pomocníkov, ktorí mi niesli barly alebo ma istili pred zošmyknutím. Neviem ani odhadom povedať, koľko mi trvalo vyliezť tento výdatný kopec, ale keď som bol hore, všimol som si, že ani odtiaľ nevidím na miesto, odkiaľ sme začali šplhať hore. Pokračoval som ďalej, na občerstvovačkách som poctivo dopĺňal tekutiny a soľ, aby som sa vyvaroval aj kŕčom. Neskôr som došiel k prvej prekážke, ktorá ma mohla odmeniť 30 angličákmi – hod oštepom. Keď sa blížim k tejto prekážke, stále si opakujem teóriu a sústredím sa, aby som všetky postupy dodržal. Myslím aj na chyby, ktorých som sa dopustil na predošlých pretekoch a snažím sa dačo zmeniť, viac sa sústrediť aj na smer a silu. Napriahol som, hodil a zasiahol som cieľ. Bežím ďalej so skvelým pocitom, že snáď sa ten oštep aj naučím možno hádzať. Nasledovali prekážky, ktoré osviežili, najprv dunk wall a krátko nato aj plávanie. Voda bola studená, ale nič čo by sa nedalo na tie dve minútky vydržať. Najviac ma zdržalo vedro so štrkom, ktoré bolo prvýkrát dopredu naplnené a uzavreté. Na moje nešťastie bolo príliš ťažké, aby som ho uniesol v rukách, ako som bol doteraz zvyknutý, a tak som sa musel uchýliť k inej taktike, ťahal som ho po zemi. Trvalo mi to strašne dlho, určite viac ako pol hodinu a bolo to veľmi vysiľujúce. Veľa energie som nechal aj pri plate dragu, či šplhu na lane a tak sa stalo, že som nemal dosť síl na vytiahnutie vreca na kladke, hoci som sa o to pokúšal až trikrát. Na tretíkrát som síce vrece vytiahol, ale nedokázal som ho pomali spustiť na zem, lano v ruke sa mi začalo šmýkať, a tak ako v maďarskom Eplényi, spálilo mi prst na pravej ruke. Vrece dopadlo z výšky na zem a ja som si išiel odskákať prvých 30 burpees. Vysilený som dokráčal k atlas carry a aj pri tejto prekážke sa mi zdalo, akoby betónová guľa nabrala na váhe. Oproti predchádzajúcim pretekom som s ňou mal výrazné problémy. Po pár minútach a úspešnom zdolaní prekážky som sa brodiac a plaziac v potoku pod ostnatým drôtom dostal až do festival arény, kde ma čakala ešte lezecká stena, ktorá bola samozrejme mokrá a zablatená. Na túto prekážku som zatiaľ asi nedozrel zošmykol som sa a išiel som si odskákať druhú dávku 30 burpees. Mal som pred sebou už len multirig zložený z kruhov a lán, no aj keď boli všetky úchopy trošku mokré, nerobilo mi problém zazvoniť. S výsledným časom 8:16:50 som bol spokojný, išiel som celkom rýchlo a ostal mi aj čas na oddych.

Nedeľa:

Po sobotnom Beaste som sa cítil asi najviac v pohode po všetkých doterajších Beastoch, možno aj preto, že som si nepripúšťal únavu, nemal som na ňu čas, vedel som, že minimálne rovnaký výkon musím podať znova. Vstávalo sa predsa len o čosi ťažšie a pred štartom som nemal toľko času na prípravu. Stihol som vypiť Edgar power drink no nerozcvičil som sa, a to vám, deti, poviem, nikdy nezabúdajte na rozcvičku. Rozbiehal som ťažko a zakrátko nastúpila aj bolesť v ramenách. Áno, ja keď bežím/chodím, zvyknú ma bolieť ramená. A keďže nám cez noc napršalo, trať bola rozmočená, blatistá a šmykľavá. Blato mi robilo najväčšie problémy, nevedel som postupovať tak rýchlo, ako som chcel a pripravovalo ma o veľa energie. Na jednom miernom stúpaní v lese, ktoré som deň pred tým vyšiel bez problémov, som sa doslova zasekol a nevedel som pohnúť ani barlami, ani nohou, lebo som cítil, že nemám pod sebou pevný bod. Ako zdolať takúto pasáž? No jedine po zadku a postupovať pomaly, ale isto. Bolo trochu frustrujúce pohybovať sa tak pomaly, no nezmohol som s tým nič. Kontroloval som si čas a priebežne som ho mal dobrý, potreboval som stihnúť štart nasledujúcej disciplíny – Sprint. Možno až okolo 10. kilometru sa bolesť v ramenách uvoľnila a išlo sa mi lepšie. Čím som sa ale blížil ku koncu, tým viac začal hrať čas proti mne. Nedal som oštep, na bucket carry som sa zdržal príliš dlho, na lane sa mi podarilo vyšplhať až na druhý pokus. K Herkulovej kladke som prišiel po predošlom dni trochu znechutene, spálená rana na prste štípala, a tak som sa len dotkol lana, mierne som nadvihol vrece, pustil som ho a išiel som si odskákať 30, aby som sa zbytočne nevysilil a nezdržiaval. Keď som robil posledných 30 pri lezeckej stene, počul som, že práve odštartovala vlna, v ktorej som mal byť aj ja. Rýchlo som dorobil angličáky, prešiel multirigom a došiel do cieľa s časom 7:01:11. Plán bol pod 6 hodín, no kvôli blatistým podmienkam mi to nevyšlo. Nevadí, výhovorky bokom. Natlačil som do seba jednu proteínovú tyčinku, spravil som rýchly pit stop ako v F1 a moji osobní pomocníci mi vymenili čelenku, časomieru a ponáhľal som sa dobehnúť poslednú vlnu.

Pred celým víkendom som si myslel, že Sprint bude možno najťažší aký zažijem, pretože budem mať za sebou jeden Beast a Super a myslel som si, že mi neostane energia nazvyš.  Vyštartoval som však tak rezko, až som bol sám prekvapený, ako dobre vládzem a dobehol som posledných pretekárov z vlny, ktorí robili na balance-i burpees. Za krátky čas som mal za sebou väčšinu trate a znova sa mi podarilo hodiť oštep do cieľa, takže prvýkrát si odnášam pozitívnu bilanciu z tejto prekážky. Opäť ma najviac zdržal bucket carry. Vedro som kotúľal po zemi, no aj tak mi táto prekážka trvala hádam aj 40 minút. Viem, že táto technika nie je povolená, no ako mi povedal jeden z dobrovoľníkov, robím všetko pre to, čo je v mojich silách a schopnostiach, aby som túto prekážku prekonal, hľadám spôsoby. Bodaj by som ho vedel niesť v rukách, na ramene alebo hoci aj na hlave. Šplh na lane bol napriek mokrým lanám ľahko zdolaný a blížil som sa k vreciam na kladke, ktoré som chcel opäť preskočiť ako na Super-i, aby som si šetril ubolené dlane, ale dobrovoľníčka ma presvedčila, aby som to vyskúšal. Nedalo mi to, podišiel som k lanu a začal ťahať. Neviem, čím to bolo, ale tie vrecia sa mi zdali ľahšie. Možno aj naozaj boli, alebo ja som mal viac síl, neviem, ale zdolal som aj túto prekážku. Dobrovoľníci a diváci ma sprevádzali zvyšok cesty, povzbudzovali ma, hnali ma dopredu. Mojich jediných 30 angličákov na Sprinte som si zopakoval na Z-wall. Multirig je rutinná záležitosť a po prelezení poslednej steny a preskočení ohňa som si mohol vydýchnuť (čas 3:26:25). Mal som to za sebou!

Aj moja druhá návšteva Valčianskej doliny dopadla na výbornú, potvrdilo sa mi, že tamojšie kopce mi celkom sedia. Za dva dni som na troch pretekoch prešiel cca 45km, nastúpal vyše 2500m a spálil vyše 6200 kalórií. Ešte nikdy pred tým som sa nevystavil takejto záťaži, no moje telo si s tým poradilo bravúrne. Pokračujem v regenerácii, cvičení, pretože najbližšie preteky sú za rohom. Vidíme sa v krásnom prostredí Lipna, kde pobežím tentokrát „iba“ Beast.

Ďakujem všetkým za podporu!