Posledný sparťanský výlet v tomto roku

Vzdialenosť: 20,7 km

Prevýšenie: 1034 m

Čas: 8:18:29

Posledný spartanský výlet v tejto sezóne som si spravil v Čechách, pri vodnej priehrade Lipno. A o tom, že som to naozaj poňal ako rekreačný pobyt, svedčí aj to, že som si vôbec nezobral so sebou ani camel bag, hoci som išiel na Beast. Mal som v pláne sa vôbec neponáhľať, šetriť telo, hlavne koleno a vychutnávať si krásnu zelenú prírodu. Tie machom obrastené kmene, skaly ale aj celé cestičky, to vám bola parádička. Človek mal chuť sa vyzuť a chodiť bosí po mäkkom obláčiku.

Ráno som takmer zmeškal štart, po vyzdvihnutí štartovného balíčka som mal už len 9 minút, aby som sa zobudil a stál pripravený na štarte. Poriadnu rozcvičku som teda nestíhal, ale nevadilo mi to. Na trati som chcel postretávať známe tváre, s ktorými som bol dohodnutý. Počasie vyšlo na jednotku, bolo slnečno, zrána trochu zima, preto som si radšej obliekol dlhé rukávy a legíny. Teplo znášam oveľa lepšie ako zimu, navyše, keďže moje tempo bolo vražedne pomalé, tak som si teplo potreboval udržať. Vychutnával som si pekné výhľady okolitej prírody a lesné cestičky.

Čo sa týka mojich výkonov na prekážkach, nebola to žiadna sláva. Okrem mojich tradične nesplnených prekážok - oštep a Z-wall, som nespravil ani Hercules hoist a po prvýkrát som si dal angličáky aj pri atlase. Betónová guľa mi robila problémy už vo Valči a teraz to bolo ešte horšie. Znova som mal pocit, akoby guľa pribrala na váhe, no skôr to spôsobil len môj oslabený chrbát. Myslím, že som počas leta zlepšil výdrž no fyzická sila išla dole. Nevadí, aspoň viem, na čom mám pracovať.

Môj športový výkon však nie je podstatný a nebol ani nijako zaujímavý, ja som bol so sebou spokojný, vedel som presne, kde mám rezervy, kde som mohol ísť rýchlejšie, výsledný čas by som zrejme mohol znížiť aj snáď o hodinu, kebyže sa do toho poriadne opriem. Chcel by som ale vyzdvihnúť inú pozitívnu stránku Spartan Race-u, tú ľudskú.

Tieto preteky nie sú len o rivalite, ale o vzájomnej spolupatričnosti, empatii, súdržnosti či pomoci druhým. Na každých jedných pretekoch sa stane, že X pretekárov potrebuje pomoc od druhých. Ja si ju tiež niekedy vypýtam, väčšinou, keď potrebujem podržať barle, čiže ide o istú formu môjho komfortu, no aj veľmi rád ochotne pomôžem druhým, keď viem. Páči sa mi, keď si ľudia navzájom pomáhajú, aj keď sa nepoznajú, jeden druhého nenechá na pospas osudu. To je niečo, čo by sme si mali zobrať aj do každodenného života. Ja som si najviac zo všetkého vážil prítomnosť niektorých osôb, že som ich mohol stretnúť. Nebudem menovať, pretože ich bolo viac a každá sa pričinila svojou troškou aspoň tým, že mi spríjemnila život svojou prítomnosťou. Bol som rád, keď mi pomohli, bol som rád, keď som mohol pomôcť ja. Tešil som sa z maličkostí a radosť mi spravilo aj stretnutie, ktoré trvalo len pár sekúnd, no tešil som sa naň niekoľko mesiacov.

Chcem tým povedať, že maličkosti ako objatie, úsmev alebo niekoho prítomnosť môžu mať pre iných obrovskú hodnotu a keď som na Spartan Race, tak tam vidím kopu šťastných ľudí. Bodaj by sme vedeli takouto pozitívnou náladou nakaziť ľudí doma, v práci, v škole a vôbec všade všetkých...

Svoje rozprávanie tu skončím, moju prudko inteligentno-filozofickú úvahu nechám doznieť v hlavách každého z vás, ktorý sa dostal v riadkoch až sem, len ešte dodám, že nakoniec sa moja pomalá, energiu šetriaca taktika až tak nevyplatila, lebo ma to aj tak dosť unavilo. Zhodnotil som, že by bolo lepšie ísť rýchlejšie. Ale tieto preteky maximálne splnili svoj účel, ostáva mi len zužitkovať moje novonadobudnuté poznatky pri ďalších pretekoch.

Na Spartanovi sa vidíme budúci rok, už čoskoro. Teším sa na vás všetkých.

Ďalšia zastávka: Winter SR Banská Bystrica 18.1.2020